Štvrtok, 25 marec 2021

Aj keď Igor Matovič myslel pravdepodobne na všetky možnosti ako odísť s akou-takou poctou z postu predsedu vlády, na jednu zatiaľ neprišiel. Možno preto, že už pred ním túto cestu použil jeho predchodca Róbert Fico?

Bývalý premiér po ulicou vynútenom sa odstúpení z postu predsedu slovenskej vlády posadil do kreslá šéfa svojej politickej strany a odtiaľ cez svojho nástupcu riadil štát, akoby on bol naďalej premiérom. Jeho ego tým nijako neutrpelo, aspoň nie v jeho očiach, či v očiach fanúšikov a prívržencov jeho strany.

Možnosť presunúť sa na šéfovskú stranícku stoličku Igor Matovič zatiaľ buď nevidí, alebo o nej neuvažuje, keďže jeho myseľ mu naplno zaberá problém ako dostať z politického ihriska soka Richarda Sulíka.

Ak by Matovič vymenil premiérskej kreslo za stranícke, tak ako Fico, možno by zažehnal vládnu a koaličnú krízu. To však len v prípade, ak by sa exminister Sulík posadil tiež do kresla šéfa strany. Dvaja kohúti by potom už kikiríkali na dvoch rôznych dvoroch, aj keď oddelených len drôteným pletivom.

Ak by si teda obaja rozhnevaní muži, Matovič i Sulík, sadli na svoje stranícke stoličky, bublina na politickej scéne by mohla spľasnúť. Krajine by sa potom v tejto pandemickej situácii lepšie dýchalo, vláda by mala nových ministrov a Slovensku by sa uľavilo.

Príjemné čítanie, aj keď tieto riadky sa od našich bežných tematicky odkláňajú.

Ján Goldberger,šéfredaktor

Piatok, 17 november 2017

Premiér Fico vystavil prezidentovi Kiskovi účet jeden milión eur za to, že na cestu z Bratislavy na východ Slovenska, kde mu žije rodina, používal vládne lietadlo. Požiadavku vyslovil pred novinármi na konci jednej z tlačových konferencií, z ktorých potom zvyčajne rýchlo odíde, a tak novinári už nemajú možnosť klásť mu otázky.

V živote to chodí tak, že ak sa chceme prepraviť z miesta A do miesta B, môžeme to urobiť pešo, použiť bicykel, auto, vlak, autobus, prípadne lietadlo. Prezident cestovával spočiatku svojho úradovania v prezidentskom paláci z Bratislavy za rodinou do Popradu zväčša autom. Samozrejme, ako prezident, s pridelenou ochrankou.

Potom prišiel návrh ministra vnútra Kaliňáka, ktorý prezidentovi ponúkol, aby na cesty za rodinou použil štátnu letku, pretože, vraj, lietadlá majú nalietaných málo hodín, takže z tohto dôvodu lietajú často prázdne. Prezident prijal ponuku ministra tak, že je dobre mienená a začal cestovať do Popradu vládnym lietadlom.

Jedného dňa však minister vystúpil v parlamente so správou o prezidentových letoch. Informoval, že prezident využil štátnu letku na súkromné účely 319 krát a nič neuhradil. To vraj stálo štát 789 tisíc eur a ak k tomu priráta aj lety z roku 2014, potom by išlo o sumu 955 tisíc eur, premiér však zaokrúhlil dlžnú sumu prezidenta na celý milión.

Pozrime sa však na prípad z praktického hľadiska. Ak si napríklad objednáme taxík, je samozrejmé, že za službu platíme. Dáme si doviezť nábytok, tiež zaplatíme. Ak použijeme lietadlo, kúpime si letenku. Ak nám však zastaví auto a jeho vodič nám ponúkne odvoz, na konci cesty sa mu poďakujeme a on nebude pýtať od nás peniaze.

Paralela: minister Kaliňák de facto pristavil prezidentovi lietadlo, ktoré potom poskytlo službu hlave štátu. Prezident Kiska od ministra ani od štát túto službu nežiadal a ani si ju neobjednal. Ponúkol ju minister. Že by už na začiatku tejto kauzy išlo o diskreditáciu prezidenta vládou a poslancami najsilnejšej parlamentnej strany Smer?

Ján Goldberger, šéfredaktor

Štvrtok, 19 október 2017

Dajme tomu, že sa vám pokazí auto. Motor začne vynechávať, ale jazdiť sa s ním dá, pretože zo štyroch valcov pracujú ešte tri. Síce pokrivkáva na križovatkách keď naskočí zelená, nemôžete spoľahlivo predbiehať, vypúšťa do ovzdušia viac exhalátov a tých problémov s motorom je, samozrejme, viac. Pravdepodobne pôjdete čo najskôr, ak nie hneď, do autoservisu na odstránenie poruchy. Je dosť pravdepodobné, že sa vás hneď ujmú a nepovedia: príďte o päť dní. A určite vám neporadia, aby ste si kúpili kartu zákazníka, dajme tomu, za dvanásť eur, a až potom vám auto opravia.

Vezmime si iný príklad. Zaľahne vám v uchu a pociťujete v ňom nepríjemné a pravidelné bolesti. Banálny problém. Pravdepodobne urobíte to, čo urobil vodič auta, ktorému začal haprovať motor. Zájdete k svojej (obvodnej) lekárke, tá vám vypíše lístok na ORL vyšetrenie. Tam povedia, že teraz, to znamená hodinu a pol pred koncom ordinačných hodín, vás už nezoberú, navyše nemáte ani predplatnú kartu, pretože v tomto čase už berú len pacientov s platenou kartou.

Dozviete sa, že najbližší termín je o päť dní, kde síce už majú objednaných desať pacientov, ale možno aj vás stihnú vyšetriť. Vtedy vás napadne, ak máte doma internet a viete s ním narábať (koľko ľudí to nemá a s internetom nevie pracovať), že si vyhľadáte ušného lekára, teda ORL ambulanciu, a možno vás ošetria. Zadáte do Gogglea potrené údaje a potom vytáčate jednu ambulanciu za druhou, vrátane tých s označením TopDoktor. Zistíte, že najbližší termín u každého lekára v celej Bratislave je o päť dní!?

Nevzdávate sa, vytáčate a voláte do ďalších ambulancií. Ani to nepomáha, žiadni "ušiar" nemá voľný termín. Takže Pohotovosť? Možno, za úhradu. Alebo: čo tak vyštartovať do susedného Rakúska alebo Maďarska, čo je dosť absurdné. Možno tam majú v ambulanciách iný, lepší meter na pacienta. Veď aj benzín či naftu tankujeme u susedov, kupujeme tam maslo aj iné potraviny, vraj, podľa politikov, v lepšej kvalite. Že by tomu bolo tak aj v zdravotníckej službe?

Ešte pár slov k avizovanému prieskumu pre pána ministra zdravotníctva: pán minister, je nad hviezdy jasné, že o všetkých problémoch zdravotníctva nemôžete vedieť. A každý prieskum niečo stojí a vyžaduje čas. Tento je síce zameraný len na malý segment služieb vášho rezortu, ale snažil som sa, aby aspoň trochu vystihoval situáciu, kam možno oko ministra nedohliadne.

Ján Goldberger, šéfredaktor

Streda, 26 júl 2017

Všetko nasvedčuje, že bývalého politika Daniela Lipšica budú súdiť a vraj mu hrozí trest od dvoch do piatich rokov. Za nehodu, pri ktorej zomrel človek po zrážke s jeho autom. Ide o niekdajšieho ministra vnútra, v čase nehody poslanca Národnej rady SR. Po nehode sa vzdal poslaneckého mandátu a odišiel aj z postu predsedu politickej strany.

Vodič Daniel Lipšic v čase nehody nemal v krvi žiadny alkohol, poškodený 72 ročný dôchodca vyše dve promile. Prvý sa vracal z večerného nákupu, druhý z pohostinstva. V mieste, kde sa nehoda vo večernom prítmí stala, bolo aj zlé osvetlenie. Vodič podľa súdnoznaleckého posudku išiel v mieste nehody rýchlosťou plus-mínus šesťdesiat kilometrov za hodinu, chodec kvôli požitému alkoholu možno jeden či dva kilometre za hodinu. Otázkou je, kedy vstúpil do vozovky, pretože chodec nemá na prechode pre chodcov podľa pravidiel cestnej premávky vždy výhradnú prednosť. Chodec však zrejme nevnímal, že sa k nemu po ceste blíži auto.

V podobnej situácii by možno žiadnemu človeku s tak veľkým množstvom skonzumovaného alkoholu neprekážalo vstúpiť na vozovku a prejsť na opačnú stranu. Možno ani vtedy, ak by sa blížil tank alebo na vozovke núdzovo pristávalo lietadlo. Vodič osobného auta vraj na chodca podľa vyšetrovateľa nereagoval a brzdil až po strete s ním. Ako však vidieť na videozázname, jeho auto zastalo na električkovom koľajisku a nie v jazdnom pruhu, v ktorom predtým išlo. Musel teda reagovať, keďže vybočil zo svojho jazdného pruhu.

Je viac sporných okolností okolo tohto prípadu. Napríklad, že vina sa pripisuje len vodičovi, že alkohol v krvi poškodeného sa takmer nespomína a nedáva sa mu žiadna vina na nehode. Navyše Lipšic od prvého momentu spolupracoval s vyšetrovateľom, odškodnil pozostalých a na nič sa nevyhováral. Napriek týmto okolnostiam sa v slovenských médiách verejne publikuje, že vodičovi a bývalému politikovi Danielovi Lipšicovi hrozí trest odňatia slobody na dva až päť rokov. Prebudí sa slovenská spravodlivosť, alebo tí, ktorí o nej rozhodujú?

Ján Goldberger, šéfredaktor

Streda, 12 júl 2017

Vyšetrovanie prípadu policajtmi postrelenej a dokopanej 22ročnej vodičky z augusta minulého roka ukončila dohoda medzi tromi policajtmi a prokurátorom, ktorým pôvodne hrozil trest odňatia slobody na štyri až desať rokov. Ibaže to nie je o spravodlivosti, ale len o skončení prípadu, ktorý takto zahraný do autu nie je prvý. Podobných, ale so smrteľnými následkami je viac. Naposledy jedným z trinástich výstrelov z policajnej pištole zomrel 17ročný mladík sediaci na zadnom sedadle unikajúceho nezodpovedného vodiča, syna policajta. Pár rokov predtým za dosiaľ nevysvetlených okolností zomrel po prenasledovaní auta s tínedžermi ranou z pištole mladý nádejný spevák. Alebo zbití študenti pri Malackách po tom, ako si policajti pomýlili ich registračnú značku s hľadaným autom. Nie je toho, pán minister vnútra či policajný prezident príliš veľa? A výsledok vyšetrovania? Žiadny, resp. alibistický. A pán minister sa pred novinármi ďalej usmieva a obhajuje konanie policajtov ako primerané, podobne ako policajný prezident či jeho zástupca. Ešteže dohodu o vine a treste brutálnych policajtov a trnavského prokurátora "zmazal" generálny prokurátor a prípad postrelenej a dokopanej mladej vodičky sa dostane pred súd. Aspoň malá nádej, možno prvá lastovička, že vinníci budú potrestaní.

Ján Goldberger, šéfredaktor