Sobota, 26 január 2013
Skončiť štvrtý na dakarskej rallye v najviac obsadenej kategórii nabitej veľkými esami je asi tak, ako vyhrať v športke prvú cenu. Byť štvrtý znamená patriť medzi svetovú elitu. Ivan Jakeš odchádzal na tohtoročný Dakar so skromným predsavzatím dôjsť do cieľa. Takže, Ivan, vitaj medzi elitou.
Po vlaňajšom piatom mieste Štefana Svitka 39-ročný slovenský motocyklista Ivan Jakeš svojim štvrtým miestom vytvoril nové historické maximum v slovenskom podaní na Rallye Dakar. Z pohľadu umiestnenia bol pre Ivana Jakeša pri jeho šiestej účasti na Dakare na ceste k najlepšiemu výsledku Slováka v histórii zlomovým ôsmy súťažný deň, keď si vybojoval 3. miesto a v celkovom hodnotení sa prvýkrát na podujatí dostal medzi desiatku najlepších jazdcov.
O deň neskôr sa zo šiestej priečky klasifikácie prebojoval na štvrté miesto a to si udržal až do konca. Celú rallye preteky dokončil len po druhý raz. V roku 2009 bol 43. a v ďalších ročníkoch skončil vždy predčasne – zlyhala technika alebo sa mu nevyhli pády a zranenia. O svojich zážitkoch sa rodák z Myjavy – v súčasnosti bývajúci v Brezovej pod Bradlom – a otec Katky a Klárky, ktorých obrázok mal počas súťaže umiestnený nad navigačným prístrojom, podelil s nami o svoje dojmy z Dakaru.
Ivan, boli ste sa jedným z najväčších prekvapení 35. ročníka Rallye Dakar. Čo rozhodlo o tom, že ste pre Slovensko dosiahli najlepší výsledok?
- Veril som tomu, že tentoraz to dobre dopadne. A to sa mi napokon aj podarilo. Je to fantastický výsledok a dúfam, že sa mi takto bude dariť aj naďalej.
Keby vám niekto pred štartom tohtoročného Dakaru povedal, že skončíte štvrtý a k tretej priečke bude chýbať päť minút, zrejme by ste tomu neverili.
- To určite nie. Pred samotným začiatkom Dakaru som si však povedal, že sa pokúsim neprepáliť tempo v úvode a uvidím, ako sa situácia vyvinie. Že pôjdem s citom a rozvahou, nezničím motocykel a budem si dávať pozor na pády. Nutný je samozrejme i veľký kus šťastia, ktorý ma v posledných rokoch obchádzal. Po výsledkoch v ôsmej a deviatej etape, keď som bol už celkovo štvrtý, by ma mrzelo, keby to nevyšlo. V závere som si už preto dával pozor na motor a motocykel to, našťastie, vydržal. To bolo pre mňa najpodstatnejšie. Vyšlo to, je to skvelé a som veľmi rád umiestneniu, ktoré som získal.
Spočiatku ste útočili zo zadných pozícií. Neobávali ste sa toho, či sa vôbec priblížite k elitnej desiatke?
- Prvé dve etapy nevyšli podľa predstáv. Paradoxne, rozbehol som sa až po vážnejšom páde v tretej "erzete". V prvej o nič nešlo a navyše bola dosť nebezpečná, preto som ju vypustil. Pred druhou ma veľmi sklamali organizátori. Ako jazdec elity som mal právo posunúť sa na štarte dopredu. Večer sme to vybavili, ráno som štartoval z tridsiateho miesta, ale na začiatku rýchlostnej skúšky ma pustili až šesťdesiateho druhého. Spomalilo ma to, i nahnevalo. Ale potom to už bolo čoraz lepšie. Dúfal som, že budem aspoň do desiateho miesta. Ale skončiť štvrtý, to už je bonus. Od siedmeho dňa som si povedal, že skúsim zrýchliť. Podarilo sa mi to naplniť do bodky a už to bolo potom vynikajúce.
Kedy ste si začali veriť, že môžete dosiahnuť najlepší výsledok na Dakare?
- O všetkom rozhodla ôsma etapa. Trafil som všetky určené stanoviská na trati, našťastie som zablúdil iba minimálne a v tej etape som skončil tretí. Dokázal som si, že mám kvality na to súperiť s najlepšími a dúfal som, že pôjdem čo najvyššie.
Bol v tom i kus športového šťastia, o ktorom sme hovorili?
- Bezpochyby. Na Dakare sa bez veľkého šťastia nedá dojazdiť a zároveň dobre umiestniť. Niektorí išli v úvode veľmi rýchlo, ale potom mali problémy, zradila ich technika, zablúdili či spadli a zranili sa. Tento ročník bol najtesnejší v histórii. Bolo to spôsobené traťou. Organizátori nechcú púšťať jazdcov do príliš vysokých rýchlostí. V riečiskách je potrebné najmä správne navigovať.
Čo vás napadlo ako prvé, keď ste prešli cieľom a vedeli, že vám štvrtá priečka už neujde?
- Že to ani nie je pravda. Posledné dva dni boli pre mňa veľmi ťažké, hlavne psychicky. Ani som neveril, že to ten motocykel vydrží. Našťastie išiel skvele, bol úžasný, nič z neho nevypadlo. Aký olej sme na začiatku súťaže naliali, taký sme na konci aj vyliali. Boli to však pre mňa asi najťažšie dva dni na Dakare a preto radosť v cieli bola značná. Chvíľu mi trvalo, kým som to strávil. Na motocykli mám fotky svojich dvoch dcér, aj som si trochu poplakal. Bolo to úžasné. Prišiel som na to, že tých šesť rokov, ktoré som tomu venoval a päť rokov neúspechu stáli za to. Kto nezažil Dakar na vlastnej koži, nevie si to predstaviť. Nevidí to úsilie, ktoré každoročne vynakladáme a obrovské sklamanie, keď sa nám nepodarí prísť do cieľa. Neľutujem však ani jednu účasť, ani jednu minútu. Priniesli mi všetko čo som chcel a verím, že to bude v budúcnosti ešte lepšie.
Ako ste oslávili svoj triumf bezprostredne po dojazde do cieľa?
- Skromne, v tíme sme si dali dobrú večeru a zapili červeným vínom. Ale zbytočne sme to nepreháňali, pretože sme mali povinnosti s motocyklom, ktorý bolo treba nalodiť. No zabavili sme sa výborne, pozreli sme si hlavné mesto Santiago. Bolo to fakt skvelé.
Ako ste spokojný s kolegami z tímu?
- S Mariánom Smyčkom, ktorý sa mi staral o fyzickú kondíciu a pohodu, i mechanikom Jaroslavom Beranom sme zohratí, spolupráca fungovala bezchybne. Ponorkovú chorobu sme našťastie nemuseli riešiť, zato roboty bolo stále dosť. Priznám sa, že som počas tých dvoch týždňov využil služieb fyzioterapeuta z Czech Dakar Teamu, fyzicky som sa však cítil skvele. Tohtoročný Dakar by som mohol hádam absolvovať aj cestou naspäť(smiech).
Ktorý moment bol počas tohto Dakaru pre vás najnáročnejší?
- Určite ním bola posledná etapa.
Prečo?
- Pretože sa dlho špekulovalo nad tým, že ju pre hmlu a dážď zrušia. Pre súťažiacich bola veľmi nebezpečná. Napokon ju však iba odložili o takmer dve hodiny. Mal som obavy, či sa nič nestane, dúfal som však, že už dôjdem do cieľa. Dakar jednoducho treba brať vážne do posledného kilometra a je veľa okolností, ktoré rozhodujú o všetkom. To bola pre mňa určite najväčšia skúška, bolo to naozaj veľmi ťažké.
Pritom ste mohli skončiť aj lepšie ako štvrtý.
- Veď práve. Podľa informácií od Portugalčana Rubena Fariu a Francúza Cyrila Despresa bol Chiľan Francisco "Chaleco" Lopez v tej chvíli za mnou, pretože vymenil motor a inkasoval za to pätnásťminútovú penalizáciu. To ma rozhodilo, hoci Faria i Despres mi fandili a chceli, aby som sa umiestnil pred domácim jazdcom. Napriek veľkej oblačnosti však organizátori uvedenú 14. etapu odštartovali. Azda aj preto, že Lopezovi hrozil posun na celkové 4. miesto.
O Dakare sa hovorí, že kto prejde siedmou etapou, tak príde aj do cieľa. Je to tak?
- Na deväťdesiat percent áno. Mne sa to však raz nepodarilo, keďže som skončil v 10. etape. Tento rok som mal obavy z Fiambaly, bol to predovšetkým rešpekt. Chalanom z tímu som povedal, že v nej zvíťazím. Žiaľ asi na desiatom kilometri som na sedem minút zablúdil. Takže napokon som nekraľoval, ale etapu som zajazdil veľmi dobre.
Ako ste si rozumeli s ostatnými Slovákmi, ktorí boli na Dakare?
- Kým boli v hre, tak sme sa deň čo deň stretávali a delili o zážitky z trate. Keď boli nútení odstúpiť, pokračoval som sám.
Napriek tomu, že ste dosiahli mimoriadny úspech, nevyhli sa vám ani ťažké chvíle.
- V tretej etape som mal hrozivo vyzerajúci pád. Išiel som viac ako sto kilometrov za hodinu. Prechádzal som cez pieskový jazyk, akých je denne na trati asi päťdesiat. Tento však bol mäkší a bol v ňom kameň, ktorý ma bez výstrahy vykopol z motocykla. Našťastie sa mi nič vážne nestalo, aj motocykel vyšiel bej ujmy. Odišiel som z miesta pádu bez okuliarov, ale opačným smerom! Našťastie som stretol Španiela Barredu Borta na Husqvarne, ktorý ma naviedol na správny smer. Cestou späť som vzal i okuliare. Potom som už súťažil bez problémov. Za celý Dakar som spadol asi štyrikrát, čo je na túto súťaž absolútne minimum.
Pri predchádzajúcich účastiach ste sa sťažovali na nedostatok peňazí. Bolo ťažké aj tentoraz sa na Dakar prihlásiť?
- Financie na účasť sa zháňajú rok od roka ťažšie. Moja účasť na Dakare stála stopäťdesiattisíc eur. Zadlžil som sa, ale so sponzormi sme to dali dohromady a vyšlo to. Stálo to zato, som veľmi spokojný.
Ale konkurencia, ktorú ste dokázali zdolať, má rozpočet oveľa vyšší, nie?
- S najlepšími jazdcami sa to nedá porovnávať. Tých 150 000 eur je absolútne minimum na to, aby sme mohli štartovať aspoň v takejto zostave a s takýmto motocyklom. Aj preto je neskutočné, čo som dosiahol. Pretože tak ťažký Dakar ešte nebol. Bolo tam veľa silných i rýchlych jazdcov, ktorých som dokázal poraziť.
Keď už o nich hovoríme, ako vás brali?
- Mnohí špičkoví jazdci boli prekvapení z toho, že malý trojčlenný tím zo Slovenska s nimi dokáže držať krok a figurovať na čelných pozíciách. Všetci mi to priali a mnohí mi k úspechu blahoželali. V záverečných dňoch sa nás dokonca chodili ľudia z KTM i Michelinu pýtať, či nám nič nechýba, či nepotrebujeme ich pomoc. Zaobišli sme sa však aj bez nej.
Na tohtoročný Dakar ste sa pripravovali prakticky celý rok a napokon istou odmenou je pre vás aj to, že za vami skončili jazdci, ktorí mali továrenské špeciály. A s nimi sa drží krok mimoriadne ťažko, hlavne na rovinatých úsekoch.
- Tam som vedel, že na nich jednoducho nemám a musím sa zmieriť s tým, že budem za nimi. Ale mal som aj svoje etapy. Tam, kde bolo treba dobre navigovať, to bola moja parketa. Najmä v prejazdoch cez rieky som bol rýchlejší, tam som všetkých dobiehal. A oni mi potom zase ušli na rovinách. Bohužiaľ, išlo im to o dvadsať kilometrov rýchlejšie, s tým sa nedalo nič urobiť. Verím, že na rok sa mi motor podarí pripraviť tak, aby to išlo aj mne rýchlo.
Rallye Dakar sa do roku 2008 jazdila v Afrike, od toho nasledujúceho presídlila na juhoamerickú pôdu. V akom časovom horizonte sa podľa tvojho názoru je schopná vrátiť do Afriky?
- V priebehu najbližšej dekády sa do Afriky podľa mňa určite nevráti.
Čo pre vás znamená účasť na najnáročnejšej rallye?
- Je to droga, nedá sa to k ničomu prirovnať. Ide o dva týždne absolútneho šialenstva. Skúste ísť na motocykli osemsto kilometrov denne po diaľnici a potom si to porovnajte s rovnako dlhou jazdou mimo cesty. Boli chvíle, keď som si hovoril, či to všetko má vôbec zmysel. Dúfam, že sa po tomto úspechu dostanem aspoň na nulu a môj rodinný rozpočet sa postupne zlepší.
Na jesennej rallye v Tunisku ste zvíťazili v absolútnom poradí. Ako si na to spomínate?
- Vlani som urobil veľkú zmenu v príprave. Na prelome októbra a novembra 2012 som absolvoval Rallye El Chott, v ktorej som si pripomenul náročnú jazdu v pieskových dunách i navigáciu. Pomohlo mi to najmä po psychickej stránke. Jazdil som tam na úplne inom motocykli a aj navigácia fungovala trochu inak. Ale napriek tomu to malo pre mňa veľký význam. Keď zastavíte v púšti na veľkej dune a okolo seba vidíte tiež len duny, musíte sa rozhodnúť, kadiaľ ísť. Práve to som si v Tunisku natrénoval, lebo som išiel väčšinou prvý a sám.
Predpokladám, že na Dakar sa chystáte aj o rok. Dá sa podľa vás ešte vylepšiť slovenské maximum a dostať sa aj na stupne víťazov?
- V prvom rade ma čaká odpočinok. S kompetentnými sa o budúcoročnej účasti budem rozprávať neskôr. Už v máji však bude treba uhradiť štartovné, takže prípravy na 36. ročník Dakaru začínajú pomerne skoro. Ak sa podarí zohnať dostatok finančných prostriedkov, chcel by som predovšetkým vylepšiť motocykel KTM. Pred ďalším ročníkom Dakaru nechystám žiadne veľké zmeny v tíme. Teraz sme investovali do teleskopov, čo bol veľmi dobrý ťah. Nie je to lacná záležitosť, dal by sa za to kúpiť ďalší motocykel, no oplatilo sa. Chcel by som súčasne odjazdiť viac púštnych súťaží. Dúfam, že všetko dobre dopadne a na Dakare 2014 nebudem chýbať.
Foto: J. Goldberger
