Sobota, 03 november 2012
Väčšina turistov zo Slovenska pozná z Mallorky len okolie svojho hotela – málokto využije fakultatívny výlet, aby sa porozhliadal aj po odľahlejších častiach ostrova. Škoda. Naozaj je tu čo obdivovať – a najlepším (zároveň i najefektívnejším) spôsobom, ako to urobiť, je požičať si auto.
Mallorské cesty, to je osobitná kapitola – pred nimi naozaj klobúk dolu. Až na výnimky, nestretnete sa tu s výtlkmi, nenaďabíte na jedinú nerovnosť či jamu. I jazda lacným autom s tvrdým pružením pripomína "plávanie" luxusnej limuzíny. Jedným slovom, tunajší cestári si zaslúžia pochvalu.
Nie je ťažké precestovať krížom-krážom aj celý ostrov – Mallorku možno prejsť za jeden-dva dni. Keďže z jedného konca na druhý nemeria ani sto kilometrov, môže sa aj to zdať veľa, no zdržia vás prinajmenšom dve veci. Pravdepodobne zastavíte aj tam, kde ste to pôvodne neplánovali, pretože výhľad, či nejaká z množstva zaujímavostí, vás k tomu prinúti. Druhým dôvodom je prekonávanie obrovských prevýšení – asfaltka je často vysekaná do kolmého svahu a vinie sa natoľko nebezpečne, že vaša rýchlosť neprekročí ani dvadsiatku.
Odborníkov na budovanie ciest nemuseli Mallorčania hľadať v zahraničí, aj keď meno inžiniera Antoni Pariettiho znie skôr taliansky. Spod Apenín pochádzali jeho predkovia, a tak nie je náhoda, že riešenia, ku ktorým dospel, v mnohom pripomínajú dolomitské serpentíny. Jedna z nich prekoná všetky vaše očakávania – vytvára slučku s uhlom 270 stupňov, takže po pár sekundách doslova podídete úsek, ktorým ste prechádzali pred chvíľkou. Miesto dostalo príznačný názov "kravatový uzol." Cesta MA-10, križujúca najvyššie pohorie Tramuntana, zdoláva výškový rozdiel osemsto metrov a koľko je na nej zákrut, som naozaj nemal čas počítať.
Parietti sa na jej projektovanie a výstavbu pripravoval návrhom iného, podobne odvážneho diela – cesty Carretera de Formentor, ktorá vedie k najsevernejšiemu miestu ostrova, mysu Formentor. Končí sa až pri majáku – tento bod sa nazýva Finisterre, čiže koniec sveta. Ak prídete až sem, isto sa nebudete čudovať, prečo mu domáci za projekt tejto cesty postavili honosný pomník.
V roku 902 Mallorku obsadili Mauri – tí sa tu zdržali celé dve storočia a po sebe zanechali nezmazateľné stopy. Osobne som presvedčený, že aj v povahe a obchodnom talente dnešných obyvateľov, ktorí skutočne v mnohom pripomínajú Arabov. Prejavuje sa to, napríklad, pri požičiavaní auta.
Reklamy všade tvrdia, že vám ho požičajú na celý deň, no ako sa ukáže, ten nemá ani dvanásť hodín. Vozidlo môžete používať od ôsmej rána do ôsmej večer, ale ani to nie je reálne. "Ofis", kde spíšete zmluvu, otvárajú až o pol deviatej, v skutočnosti však vtedy len odomknú bránu. Kým všetko spíšu, kým zaplatíte, prídete do požičovne a ktosi si vás všimne, môže byť už aj desať.
Tak isto je to s benzínom – všade inde vám požičajú auto s plnou nádržou a vy ho vrátite s rovnakým množstvom paliva. Ale na Mallorke platí chytrácky systém: V nádrži dostanete len liter benzínu, sotva s ním zájdete k čerpadlu. Samozrejme, že natankujete viac ako budete potrebovať - nik predsa neriskuje, že ostane trčať kdesi v serpentínach. Len čo vrátite vozidlo naspäť, prvé, čo techanik urobí je, že vyčerpá z nádrže všetok benzín a ponechá ho tam opäť len liter.
Chcel som sa vyhnúť aspoň prvému problému, a tak som (po veľkom presviedčaní) zmluvu uzavrel ešte večer. Ráno som už pred ôsmou postával pred požičovňou. Najprv mi nechcel veriť mechanik – zavolal majiteľa. Ten otrčil zmluvu proti slnku, či nie je falšovaná, no aj tak pre istotu telefonoval ženskej z "ofisu." Keď mi napokon podával kľúče, pokrútil hlavou - tak zavčasu vraj ešte nijaký turista od neho neodchádzal.
V každom prípade, požičanie Fiata Panda vlani vyšlo na 23 €. Tohto roku ma však tunajšie ceny šokovali. V tej istej požičovni za Pandu pýtali 52 €, najlacnejšiu som našiel za štyridsať osem. Už som chcel rezignovať, no nakoniec som predsa len objavil požičovňu s "vlaňajšími" cenami – trojdňová zákazka, dokonca, mala stáť iba sedemdesiat...
A tak som sa ráno postavil do fronty – ukázalo sa, že prijateľné taxy zlákali aj zástupy oveľa solventnejších Nemcov. Moja radosť však netrvala dlho. Prvé, čo som zistil, Peugeot 106 nemal servo, ani klimatizáciu, okná sa nedali zatvoriť, sedadlá mali vypálené desaťcentimetrové diery. No najhoršie prišlo až po naštartovaní: darmo som otáčal volantom – riadenie zabralo až skoro po deväťdesiatich (!) stupňoch otočenia volantu. Doteraz som si myslel, že taká vôľa nie je technicky možná. Bohužiaľ, bola! Dodnes neviem, ako som mohol bez jediného škrabanca prejsť nespočetné stoosemdesiatstupňové zákruty – pred každou som musel začať krútiť volantom oveľa, oveľa skôr.
Len čo som opustil požičovňu, na prvej križovatke svietila červená. Pribrzdil som, no auto nič. Začal som "pumpovať" – stačilo to však iba na to, aby som zastavil dobrých desať metrov za semaforom. Ešteže som mal kadiaľ "obehnúť" tých pred sebou! Samozrejme, všetci na mňa zúrivo vytrubovali – videli vo mne poriadne drzého piráta.
Nejdem to naťahovať – mráz mi behal po chrbte, keď som sa mal na horských serpentínach stretnúť s protiidúcim vozidlom. Len som sa v duchu modlil, aby ten nešťastník tiež nemal auto z rovnakej požičovne.
Človek si vraj zvykne aj na šibenicu – neviete si predstaviť tú lahodu, keď som si doma konečne sadol za volant vlastného voza.
Foto: autor
